štvrtok 29. októbra 2015

rozhovory (VI.)


"Mám chuť porezať sa. Zobrať niečo ostré a zarezať si do predlaktia. Ostrou hranou hocičoho. Zicherky, žiletky či kľúču od domu. Zaryť do kože a potiahnúť. Zúfalo to chcem. Príde mi, že len to odventiluje pocity, ktoré mám v sebe. Cítim sa.. akoby mali každú chvíľu explodovať a ja vybuchnem alebo sa rozplačem. Keby povolím uzdu mysleniu a chvíľku sa na to upriamim.. zložím sa. Chcem.. Potrebujem si ublížiť."
"Nepotrebuješ. Potrebuješ sa len upokojiť, prejde to. Presne tak ako vždy pred tým. Čo chvíľa.."
"Nie, nie, nie.. chcem to tak strašne. Keby to má prejsť tak to už prejde. Netrvá to takto dlho. Toto je iné. Toto nepoznám. A už nechcem. Skutočne nie.. Nech to prestane.."
"Si len vyčerpaná, preto to tak cítiš. Prebiť psychickú bolesť fyzickou, nič nerieši. Áno, dá ti to upokojenie ale.."

"Čo ale? Budem mať jazvu, a? Prečo by som ju mať nemohla, keď mi to pomáha. Nechcem sa predsa zabiť! Chcem len dať priechod emóciám, ktoré v sebe držím.. Už ich nevládzem potláčať. Potrebujú priechod von z môjho vnútra a .. keď vidím krv, akoby som im dovolila odísť. Akoby z tej rany povychádzajú. Krv ich odplaví."
"Doteraz si si ubližovať nemusela.."
"Ale áno. Len to bolo dávno a povrchne.. Aj pár mesiacov dozadu som to spravila. Cítila som sa strašne a musela som sa potrestať. Spraviť si na kožu šrám, ktorý mi bude moje zlé rozhodnutie pripomínať. Je to moje telo!"
"Ako sa to vezme. Z kresťanského ponímania, to telo patrí Bohu a ty sa oň máš dobre starať. Dostala si ho ako veľký dar, ten najväčší, tvoj život - tvoje telo a dušu. Telo týraš a dušu tiež. Je to hriech - z kresťanského hľadiska."
"Od kedy je kresťanstvo tvoja silná stránka?"
"Nie je.. Len si čo to pamätám z opakovaného kázania tej potvory na hodinách náboženstva. Hralo to stále dookolo. Ako na platniach gramogónu."

"Tak hriech.. tých mám na konte už veľa."


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára