"Rozprávaj mi o tom."
vyzval ju milý hlas.
Ona sa usmiala a povzbudivo ju pohladila po pleci.
"Povedali mi, že veľmi dobre rozprávaš príbehy. Vraj
akoby vychádzali priamo z tvojho vnútra a každé slovo, si aj prežila. Si
talentovaná. Odosobni sa a pokús sa mi to povedať ako jeden z tvojich čarovných
príbehov. Len zavri oči. Otvor myseľ. Som tu pre teba, nik iný sa to nemusí
dozvedieť."
"Dobre." Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči
ohraničené dlhými tmavými mihalnicami a otvorila si myseľ. Dovolila spomienkam
voľne plynúť a ukladať sa do šialeného kolobehu jedného z jej príbehov. Tentokrát,
skutočného príbehu. Odpútala sa od smútku, neistoty, vždy prítomnej hanby a
slabosti spájajúcimi sa s jej minulosťou. Z výšky, odosobnene, len ako
nestranný pozorovateľ, niekto, kto sleduje dejstvá filmu, sledovala vlastné
nepríjemné zážitky s ním. Ale tento raz už bez emócií a hanby.
"Už si ani nespomínam na dobu, kedy sme boli od seba.
Nepamätám si dokonca ani na deň, kedy som ho prvýkrát stretla. Jednoducho tu
bol. Neponášal sa ani na jedného kladného hrdinu z rozprávok. Všetci, čo ho
poznáme, vieme, ako ďaleko má od šľachetného princa . Ak ho mám porovnať so
záporákmi, tak isto vyčnieva. Nie svojou ničivou silou, ani brnením, či zbraňami. Skôr počtom víťazstiev a mocou
,ktorú nad nami má. Jeho najsilnejšou zbraňou sme my sami a naša myseľ. Tak je
to. Preto je jeho zrovnávanie s bezvýznamnými zápornými postavami z rozprávok ,
ktoré vždy chrabrí bojovníci porazia, také nereálne a vzdialené. On jednoducho
bol, je a vždy bude súčasťou môjho a aj vášho života. Je taký. Nestačí mu stáť
len niekde v úzadí, vždy dosiahne čo chce. Stačí ak mu dáme iba nepatrnú šancu.
Je zlý, arogantný a nepokryto sa mi vysmieva priamo do tváre. Vie aká som
slabá. Vie to! A využíva to, pretože mu to dovolím. On to cíti... Cíti to a
príde. Vždy keď som slabá, je so mnou. Nie preto, že by mu na mne nebodaj
záležalo. To rozhodne neprichádza do úvahy! Len pri pomyslení na to, mi je do
smiechu. Neznášam ho, nenávidím a chcem, aby konečne vypadol z môjho života.
Viete, čo je najsmutnejšie? Je to priam bizarné. On má len takú moc, akú mu
sama dám! A preto sa mi vysmieva! Vidím ho, vidím ako okolo mňa šibalsky
tancuje vždy, keď už cíti víťazstvo. Opantá ma a hudie mi do ucha tými jeho
diabolskými zmyselnými perami samé ďalšie lži. Vie ako na mňa. Vždy to vedel.
Aj vám by pobláznil hlavu! Ale to všetko len kvôli tomu, že mu to sama dovolím.
Len preto, že sama som obyčajný, mizerný zbabelec. Je najhorší zo všetkých rozprávkových
hrdinov, pretože jeho žiaden rytier nikdy neporazí. Je nezničiteľný, prebýva tu
večne. Striehne. Ako náhle zacíti zaváhanie, prikradne sa k vám a už vás
nepustí!
Zúrivo pokrútila hlavou a zaryla si upravené strieborné
nechtíky do stehien. Nádych, výdych, nádych, výdych... Opakovala si v mysli,
pretože obrazy spomienok začali nebezpečne utekať do všetkých kútov labyrintu
jej mysle. Bol tu. Cítila ho. Ale už mu nedovolí, aby ju opantával.
"Neboj sa. Len sa upokoj, opäť naber rovnováhu a ponor
sa do príbehu. Nemysli naňho, vieš, že tu je a sleduje ťa. Chce vedieť ako sa
zachováš a či si pripravená dať mu zbohom...
"To sa nedá! Nepočúvali ste ma! On je stále so mnou.
Asi to tak má byť. Ja a on. Sme jednoducho spriaznení."
"Nie.." Trpezlivo sa na ňu usmiala. Dobrota jej
sršala z očí a bolo na nej vidieť, ako sa dievčaťu snaží pomôcť. Otázne bolo,
či jej to ona dovolí.
"Tak to nie je... On odíde, keď zistí, že si dostatočne
silná, aby si žila aj bez neho. Drží ťa v zajatí, pretože si si na taký spôsob
bytia už zvykla. Nemusí to tak byť, zlatko. Len sa upokoj a pokračuj. Počúvam
ťa. Si naozaj skvelá rozprávačka, len pri konci si sa nechala strhnúť emóciami.
Odstrihni ich a pokračuj. Som tu. Nedovolím mu, aby sa k tebe priblížil. Som
tu."
Upokojovala ju a v duchu sa tešila aká je statočná. Už sa
nebojí o ňom hovoriť. Ak to takto pôjde ďalej, určite sa jej stav časom zlepší
a budú ju môcť prepustiť.
"Kde som to skončila? Vlastne, to ani nie je podstatné.
Takže... Chcem tým všetkým povedať, že tu vždy bol. Je v mojom živote a nedovolí
mi vykročiť napred. Predstavte si svet bez neho. Bolo by to krásne útulné
miesto a my by sme mohli robiť hocičo, čo by sme si len zmysleli. Nikto by nás
nespútaval a nedržal na mieste. Nekládol by nám pred oči tmavé okuliare a
nebláznil nám hlavu svojimi premyslenými rečami, ktoré vždy zasiahnu to správne
miesto a zapália iskru medzi našimi obavami. Viem si predstaviť môj život bez neho.
Áno...
Už by som nemusela
len tak sedieť zavretá sama v bielej miestnosti so zamrežovanými oknami a bez
zrkadiel. Práve naopak. Mala by som krásny veľký dom, plný svetla a teplých
žiarivý farieb. Každé ráno by som raňajkovala na veľkej terase a slniečko by mi
láskalo tvár, chodila by som na prechádzky a dokonca aj medzi ľudí. Už by som mu
nedovolila, aby ma držal vnútri. Spútanú. Neexistoval by a ja by som opäť raz
žila. Vedela by som vymýšľať more príbehov o svete bez neho."
"Nechcem kaziť tvoje sny, zlatko, ale svet bez neho by
bol len nespútaná bláznivá jazda. Bol by to chaos. Síce život s ním je veľmi
ťažký, najmä keď si niekoho obľúbi a upne sa naňho, ako to bolo s tebou. Keby
tu ale nebol, zavládla by anarchia. Ľudí by nemalo čo držať pri zemi, nik by tu
nevládol železnou rukou tak, ako teraz on. Síce ho z duše nenávidíš, a ja
tvojim dôvodom veľmi dobre rozumiem, sama ho len tíško trpím, no svet bez neho,
by bol stratený. Je jeho súčasťou tak, ako ty a ja. Je to tak dané. Život ho
sem sám zavolal a on si teraz už len vychutnáva tie svoje zvrátené hry s nami,
tíško sa radujúc z každého svojho úspechu."
Vyrovnane, pokojným tónom argumentovala, aby ju náhodou
nevystrašila, alebo nedajbože, nerozhnevala. Urobila veľký pokrok ,že o ňom
sama hovorí. Úplne dobrovoľne. Nechcela tento veľký skok vpred pokaziť. Ale
nechcela ju ani držať vo vlastných fantáziách. Musí sa s jeho prítomnosťou
zmieriť raz a navždy, inak ju z ústavu domov k rodine nepustia. Dobre si
uvedomovala, aká veľká škoda by bola držať tu také mladé, krásne dievča, plné
snov a nádejí, ktoré si ten zloduch zobral do parády. Robila naozaj veľké
pokroky. Neplakala, nekričala, jedla pravidelne, síce málo, a už nesedávala
schúlená v kúte so zavretými očami. Dokonca na spoločných stretnutiach s
pacientmi rozprávala príbehy o jej fantazijnej krajine, kde on neexistoval,
svet bol plný snov, predstáv a radosti. Bojovala. Vytlačila ho zo svojej izby a
to bol pokrok. Teraz už len vykopnúť ho z jej života.
"Viem... Ale nechcem si to pripustiť! Nechcem, aby bol
stále so mnou. Tá jeho prílišná starostlivosť ma desí.."
Protestovala a vnútorne bojovala sama so sebou. Chcela to
prijať. Chcela sa zmieriť s tým, že sa úplne neodlúčia. Bude ho musieť vídať. Bude
sa s ním musieť zmieriť. Žiť v súzvuku s ním. Všetko v nej sa naplo a búrilo.
Nešlo to. Jej myseľ odmietala takú myšlienku. Keď sa jej raz dostal do hlavy,
bol tam na veľmi dlhú, dlhú dobu.
Psychologička jej poklopkala zľahka po nohe, aby ju
nevyplašila. Snažila sa opäť vynútiť jej pozornosť. Bolo nebezpečné, keď začala
upadať do vlastných potopných myšlienok. Dievča zdvihlo hlavu a veľkými
rozšírenými zreničkami na ňu hľadelo. V hlave sa jej odohrávala chaotická hádka
rozštiepenej osobnosti, snažiacej sa odlúčiť od vzťahu s ním.
"Vráťme sa na začiatok k tvojmu príbehu. Dobre? Kedy si
si uvedomila, že ti ničí život? Teda... Kedy sa na teba tak rapídne naviazal? Väčšinou
je prelietavý a pri každom sa zdrží len istú dobu a vráti sa až neskôr. Ale
tebe robil spoločnosť stále. Ako to bolo? Čo ti vzťah s ním pôsobil? Prečo
myslíš, že si vybral práve teba?"
Položila príliš otázok a preľaknuto si to uvedomila. Tento
prípad ju niečím zaujal. Chcela sa o nej dozvedieť čo najviac. Mesiace s ňou
skúšala komunikovať, ale ona stále nič. Len zúfalo sedela v kúte, šúchala si
zafáčované rany na zápästiach a zhovárala sa s ním. Dnes je to po prvýkrát po
šiestich mesiacoch odkedy je tu, čo prehovorila. A ona sa nechala
neprofesionálne oslepiť dychtivosťou po informáciách, namiesto toho, aby
sledovala jej duševný stav. Bol to veľký prešľap a mohlo hroziť, že sa zatne a
už neprehovorí.
Ale ona len omámene sedela a krútila hlavou. Nechcela
myslieť. Chcela zabudnúť. Zabudnúť, schúliť sa do svojho rohu a mlčky čakať
kedy príde. Potom si s ním len rezignovane krotko pohovorí a bude mať na
chvíľočku pokoj.
Jeho návštevy už bývali zriedkavejšie, možno si našiel inú.
Alebo sa len dobíja novou stratégiou, ako jej zničiť život. Nechcela okúsiť
novú vlnu jeho útokov.
"Prepáč, zlatko. Mrzí ma to."
Ona však nereagovala. Ešte nebola pripravená. Snažila sa
odpútať od emócií ako na začiatku rozprávania. Pevne zomkla viečka, zovrela
ruky v päsť a zhlboka dýchala. V hlave sa jej opäť rozvírili všetky spomienky,
rozhovory s ním, spoločne strávené chvíle, myšlienky naňho a ... Zrazu
zachytila záblesk minulosti. V tej spomienke netvoril najdominujúcejšiu súčasť
jej života, možno len stál tíško na okraji a čakal kedy ho pozve, ale nebol
priamo v nej. V tej spomienke sa veselo naháňala po lúke spolu so psom. Hlasno
sa smiala na tom, ako neposedne vletel do vlažného potôčika, otriasol sa a celú
ju ofŕkal. Jedna zo spomienok, na ktoré ju donútil zabudnúť. Nechala sa obaliť
tým slobodným, radostným pocitom a kútiky sa jej nepatrne pozdvihli.
Psychologička zbystrila a nahla sa bližšie.
Opäť si spomenula, aký bol život bez neho. Cítila nespútanú
slobodu. Zvedavosť a chuť opäť okúsiť svieži vánok na vlastnej koži. Pomimo
týchto desivo bielych stien. Túžila prebehnúť sa so psom po lúke a nemyslieť naňho.
Povzbudená hrejivou silou tej spomienky a pocitov, odpútala sa od desivých
emócií a zahľadela sa na svoj životný scenár inými, cudzími očami. Prebehla
žalostnými poslednými rokmi a dala za nimi pomyselnú hrubú čiaru. Odtiaľto naberie scenár nový smer.
Sľúbila si.
"Som pripravená. Len... dajte mi ešte minútku." Tíško
pošepla a preniesla sa v scenári do obdobia, keď sa jej priplietol pod nohy.
Ale už ho necítila. Necítila jeho zúžené šibalské oči na svojom chrbte. Ani jeho
chladné dlane mapujúce jej telo. Nebol tam. Vyhnala ho. Aspoň na túto chvíľu.
S opojným pocitom malého víťazstva sa rozhovorila.
"Mala som asi štrnásť, keď som ho po prvý raz naozaj
uvidela v celej jeho kráse. Vedela som o ňom. Z videnia a občasných priamych
kontaktov som ho už ako tak poznala. Od mojej štrnástky sa ale stal mojim
priateľom. Ostatné dievčatá randili a on si jednoducho bez opýtania vybral mňa.
Každé ráno ma čakal pred domom, kým vyjdem. Odprevádzal ma večer zo školy. Bol
mi neustále v pätách a bol ... neznesiteľný! Ten jeho arogantný postoj ma
iritoval a doháňal k šialenstvu. Nie a nie mu uniknúť.
Takto sa to tiahlo týždne, prestala som vychádzať, lebo som
vedela, že tam niekde na mňa s úsmevom striehne a vezme ma do svojho ľadového
objatia. Nechcela som už viac okúsiť jeho telo. Bol mi odporný. Chodila som už
len do školy a aj to len občas. Po konci deviateho ročníka, mala som vtedy
niečo po pätnástke, som sa na školu úplne vykašľala a bolo mi to neskonale
jedno. Bol všade, poznal sa s rodičmi a ja, aby som sa vyhla kontaktu s ním,
predstierala som chorobu. Nechcela som, aby ma rodičia nútili vychádzať.
Nevedeli pochopiť, ako veľmi ho nechcem stretnúť. Nechceli ma počúvať. Časom
som naozaj ochorela. Nemala som pojem o dňoch, čase a ani som nevedela aký bol
rok a dátum. Ležala som v izbe so zatiahnutými žalúziami a nevychádzala ani za
prah izby, pretože sa dostal už aj do domu. Spriatelil sa s rodičmi. Ťahali za
jeden povraz, pretože ma za ním stále posielali. Vedeli, že je vonku! Vedeli to
a aj tak ma tam posielali. Vždy som sa rozplakala. Plakala som, až kým mi
nedovolili vrátiť sa opäť do izby. Raz ma dokonca aj násilne vyviedli na dvor.
Jačala som ako bláznivá a ničila všetko navôkol. Rodičia sa preľakli a otec ma
musel na rukách odniesť do izby. Tam som sa zamkla v kúpeľni, lebo som na sebe
cítila jeho ruky. Dotýkal sa ma proti mojej vôli. Chcela som, aby prestal a v
tom sa zjavil tesne predo mnou. Bol tam! Stál v kúpeľni a vyškieral sa na mňa.
Skríkla som a rozplakala sa. Už sa dostal až ku mne. Nechcela som to. Tak som zobrala
otcovu žiletku a bezhlavo si porezala zápästia.
Medzitým ale rodičia zavolali na pohotovosť a vysvetlili im
moju situáciu a aj to, ako som sa zrútila na záhrade. Ešte kým som si rezala
zápästia, vystúpili doktori zo sanitky a zazvonili u nás doma. Pred tým, ako
vykopli dvere v kúpeľni a našli ma v kaluži krvi celú zúfalú a už pomaly v
bezvedomí so slzami na tvári, mala som s ním rozhovor.
Hnusne sa mi vysmial za to, ako detinsky som si vraj siahla
na život. Mal pravdu, teraz to viem. Mala som sa mu len postaviť a vysmiať
rovno do očí tak, ako to mal v obľube on. Avšak nespravila som to. Namiesto
toho som mu spravila radosť. On sa so mnou len hral a ja som prehrala. Na plnej
čiare. Siahla som si na život a nemala na to najmenšie právo. Celý čas, čo som
ležala na dlážke sa mi vysmieval a osočoval ma. Len tak pri mne kvočal, akoby
sa nechumelilo a ja som kvôli nemu pomaličky nezomierala na dlážke. Aj chvíľu
pred omdlením som mu hľadela do očí.
Možno za veľkej pomoci šťastia, alebo zvrátenej škodoradosti
ľútosti, som prežila a ocitla som sa v nemocnici. Zmätene som roztvorila oči. Nemalo
tam byť už nič. Mala som sa oslobodiť a najmä byť bez neho. Opak bol pravdou a
život má vážne nepochopiteľný zmysel pre humor.
Sedel tam. Pri mojej posteli a vážne na mňa hľadel, pričom
oči mu iskrili chorým vzrušením. Celú ma opantal a stal sa mojou súčasťou. Už
sme nemohli byť bez seba. Preto som tu skončila. Stal sa mojou
závislosťou."
"A ako sa cítiš teraz? Je stále tu?"
Akoby ani nepostrehla jej otázku pokračovala ďalej. V eufórií,
že ho pri sebe necíti, zo seba chcela dostať všetky spomienky a odomknúť všetky
putá zväzujúce jej ruky.
"Zrazu tvoril neodstrániteľnú súčasť môjho života. Neopustil
ma ani na mikroskopickú stotinu. Strpčoval mi dni, týždne, mesiace, hovoril na
mňa a vyžadoval si moju úplnú pozornosť. Snažila som sa ho ignorovať, dúfala
som, že keď sa budem tváriť akoby tu nebol, naozaj zmizne. On však nie. Ešte
viac ho to navnadilo a rozpútal novú vlnu invázie. Zvieral moje vnútro,
prechádzal mi po pokožke a stále na mňa hovoril. Mala som ho plnú hlavu. Jeho
slová mi vibrovali v mysli a nútili ma naňho hľadieť. Z očí do očí. Každý deň.
Občas bol taký neznesiteľný, až som jačala, plakala a zarývala si nechty do
kože. Prechádzala som si po obviazaných zápästiach a preklínala sa, že som
nezarezala hlbšie. Príliš som si vážila život. Lipla som k nemu, to už viem aj
vtedy som to niekde hlboko v podvedomí, kde sa on ešte nedostal vedela a to ma
zadržalo."
Uprela svoje sivé oči na psychologičku a takmer nepatrne,
úprimne sa pousmiala. Tá ju jemne chytila za ruku, čím jej chcela nevtieravo
naznačiť, aby pokračovala. Bola pri nej, podporovala ju.
"Posledný mesiac som jeho prítomnosť postrádala. Istú
chvíľu tu bol. Poväčšine vtedy, keď som opustila izbu. Sprevádzal ma v tichosti
na prechádzkach a pri raňajkách. Ale už neprehovoril. Zavše ma len jemne
pohladil alebo objal. Potom, keď som sa vrátila do izby odišiel. Zostal za
dverami a čakal, kedy opäť vyjdem. Aspoň to som si myslela. Išiel so mnou aj
sem. Dokonca sa smial na vašej hlúposti niečo zo mňa dostať. Ospravedlňujem sa
zaňho. On je hlupák, nie vy. Dotklo sa ma jeho posmievanie a preto som sa
rozhodla prehovoriť. Zo začiatku to išlo. Niekam odbehol a chvíľu ma nechal
samú, ale znovu sa vrátil a cítila som na sebe ten jeho pohľad. Vyvŕtaval mi do
chrbta ľadovými očami dieru a to mi zaviazalo jazyk."
"Ale ty si mi to aj tak porozprávala." Posmelila a
pochválila ju psychologička, keď sa na chvíľku odmlčala.
"Áno! Odišiel. Nie je tu s nami." Šťastne sa
usmiala a do líc sa jej nahrnula mierna červeň. Bola na svoj úspech právom
pyšná.
"Si silné dievča, vieš o tom, však? On už nebude denne
s tebou. Stretnete sa, to áno. Ale už len ako starí priatelia. Môžeš sa naňho
len veselo usmiať a povedať mu, aký je tvoj život bez neho krásny a
plnohodnotný. Uvidíš, ako rýchlo odíde."
"Myslím, že si to začínam uvedomovať. Spomenula som si
na detstvo.. Tam so mnou ešte nebol. Bolo to také čarovné a krásne. Chcem to opäť
zažiť. Chcem ísť domov ale... Ešte nemôžem. Myslím, že kým ma nadobro opustí, poctí
ma ešte pár stretnutiami. "
"Všetko dobre dopadne, ver mi. Opäť sa vrátiš domov,
drahá. Pár takýchto rozhovorov a už si ani nebudeš pamäť, že tu bol."
Úprimná radosť im obom zovrela vnútro. Jej úspech obe
potešil a dal im nádej na lepší zajtrajšok. Prísľub, že keď sa ona ráno prebudí,
už tam nebude.
Vo vzduchu však stále visela nevypovedaná otázka.
"Nerada, ale musím ti položiť ešte jednu otázku. Si
pripravená urobiť dnes ešte jeden krok vpred?"
Opatrne prikývla.
"Vyber ho zo svojho príbehu a daj mu pravé meno. Kto
vlastne je On?"
S hlbokým nádychom a s uistením sa, že nie je v miestnosti nahla
sa k dychtivo čakajúcej psychologičke a pevne pošepla : "Strach."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára