nedeľa 29. marca 2015

Nočné Besy (ukážka)

Nočné besy
Dominik a Sebastián :


***
(Niky 15, Sebastián 21)
„Niky? Niky, vnímaš?“ Prehovoril vyšší chlapec stojaci vo dverách rozľahlej obývačky so starosťou v hlase. Útly čiernovlások sedel na hunenom koberci v tureckom sede opretý chrbtom o gauč. Hrubočiznú na prvý pohľad značne starú knihu mal položenú na útlych pokrčených kolenách. Jednou rukou mal podopretú únavou a vlastnými besmi popolavú tvár a tú druhú ledabalo ponechával na stránke, ktorú v zápätí prehodil.
„Dominik..“ vydýchol jemnejšie s istou dávkou nepremožiteľného smútku a bolesťou. Oči nespúšťajúc z Dominikovej schúlenej postavy.
Chlapcom mierne trhlo a padli mu do očí strapaté vlasy. Pustil stránku a otrávene si ich odhrnul. Jeho drobné telíčko, schúlené na zemi by si jeden na prvý pohľad ani nevšimol. Príchodzí ale vedel. Poznal a snažil sa pochopiť. S povzdychom a istou rezignáciou sa odlepil z miesta a opatrne, aby druhého nevystrašil podišiel ku gauču. „Niky.“ Oslovil ho a jemne položil ruku na chlapcovo koleno. Kvočal tesne pred ním a na tvár nalepil jemný priateľský a mierne provokačný úsmev. Pretože rozumel. Ľútosť, bolesť a strach, ktoré pri pohľade naňho cítil by Nikiho len vydesili a rozčúlili. Uzavrel by sa voči nemu ešte väčšmi ako doteraz. To nemohol dovoliť. Nemohol oňho prísť.
Dominik sa prudko nadýchol a zdvihol svetlunké oči, zatienené rozšírenými zreničkami na Sebastiána. V očiach sa mu na stotinu v kaleidoskope odrážali momenty z príbehu, čo doposiaľ prežíval a potom vyhasli. Zostala v nich len drobná iskrička pri pohľade do orieškových očí osoby pred sebou. Kútiky povytiahol v nepatrnom úsmeve ako sa potešil, že ho vidí, že je opäť s ním a už viac sa nemusí báť a krčiť na zemi. Byt je bezpečný. Už je v bezpečí, je tu s ním Sebastián. Pootvoril pery ako chcel niečo povedať ale rozmyslel si to. Opäť ich zavrel a pevne spojil akoby sa bál, že slová mimovoľne utečú a dostanú sa k Sebatiánovým ušiam.