rozhovory (I.)

zdroj obrázka

"Som príšerná!"

"Hm.. Zatiaľ neprotestujem ale ani nejdem pritakávať, myslím, že by to bolo nevhodné, vzhľadom k situácií. Ale pokračuj, začalo ma to zaujímať."

"To, že si príšerný aj ty, zatiaľ nebudem spomínať, áno?"

"Presne." zasmial sa a potiahol si z cigarety. "Tak?"

"Cítim silnú nenávisť.. Nie, nie je to nenávisť. Skôr žiarlivosť, zlosť, nechuť, podráždenosť.. Dočerta! Samé negatívne emócie pretkané chorou žiarlivosťou voči niekomu kto si to nezaslúži. Heh, mala by som byť jej kamarátka, kedysi tá najlepšia a teraz? Štve ma! Tak strašne! Nechápem, prečo to cítim ale cítim a v chvíľach depresie veľmi intenzívne, že každý jej návrh alebo nejaký pozitívny impulz ma ide roztrhať! Som chorá a príšerná a nechápem, že to hovorím práve tebe. Bože.."

" ... "

"Mlčíš, ok. Povzbudzuje ma fakt, že nie som príšerná sama a niekomu tvojho formátu to zdeliť bez rozpakov môžem? Nie. Klamem. Hanbím sa! Ale neviem svoju zlosť ovládať."

"..."

"Hej! Odpovedz mi. Nestáva sa každý deň, že by som úprimne hovorila o svojich pocitoch. Nie ja. Neviem to a bojím sa a ty.. Sakra si jediný pri kom som sa odvážila tak prosím povedz niečo, zas začínam mať strach!"

"..."

"..."

"Dobre, stoj, robím si srandu."

"Veľmi sa na tom teda nebavím."
"Ale prosím ťa, hádam nebudeš plakať."

"..."

"Uhm. Ty si začala s tým, že som strašný, len som sa snažil zachovať formu. A už som sa ospravedlnil, upokoj sa.. To, že sa mi zveruješ je tvoje rozhodnutie, vieš že ti nič nesľubujem. Ale k veci. Je to normálne. Nehovorím, že správne, ale čo koho po správnosti. Je normálne, že sa tak cítiš.. Môže to byť tým, že žiarliš na to kde je ona namiesto toho aby si sa aj ty pohla a urobila so sebou niečo alebo... nie je chyba v tebe. Teda v tomto." žmurkol na ňu. "Chyba môže byť v nej. Nepoznám ju ale ak sa tak cítiš nemôže to byť ňou? Možno máš dôvod cítiť to negatívne lebo ťa k tomu jej osobnosť tlačí. Môže to byť rozmaznaná egoistická pipka.. Tým pádom.. vlastne, nemala by si sa cítiť zle."

"..."

"Tieto psychologické žvásty mi veľmi nejdú."

"Práveže áno... Vďaka. Takto.. som nad tým nikdy nerozmýšľala."

"Ale robíš chybu."

"Hm?"

"Klameš. Prečo sa dopekla pretvaruješ a potom po večeroch nechávaš zožierať zlosťou? A otravuješ mňa aby som počúval tvoje vylievanie srdiečka? Si neskutočná. Buď sama sebou.. Ona je? Čo ak žiarliš práve na to?"

"Ak ťa otravujem môžem..."

"Dosť. Vyberáš z toho čo som povedal práve tú nepodstatnú časť. Bola to irónia, dobre?"

"Neviem, dobre? Neviem! Robím to čo by som mala.. Čo je správne, teda zväčša. Ja.. snažím sa aby som bola dobrá kamarátka. Robím to čo sa odo mňa očakáva.. že tam budem, keď budú niečo potrebovať, že ich podržím."

"Ale to je pretvárka. Nie si to ty!"

"No a? Niekde v sebe to tak myslím a chcem taká byť."

"Potom im nedávaš seba. Nie si šťastná ty a oni majú nejaký prototyp svojej kamarátky."

"Ale oni nechcú mňa.. O mňa nejde. Oni chcú niekoho kto počúva, kto s nimi pôjde, keď zavolajú. Istotu."

"Niekoho koho využijú a pri spätnej väzbe sa vyparia? Áno? Je to tak, však? Bojíš sa, že nebudú chcieť teba tak im ani nedáš tú možnosť. Takto budeš v depresií celý život a len vlastnou vinou."

"..."