Nočné Besy (ukážka)

Nočné besy

Dominik a Sebastián :

***

(Niky 15, Sebastián 21)

„Niky? Niky, vnímaš?“ Prehovoril vyšší chlapec stojaci vo dverách rozľahlej obývačky so starosťou v hlase. Útly čiernovlások sedel na hunenom koberci v tureckom sede opretý chrbtom o gauč. Hrubočiznú na prvý pohľad značne starú knihu mal položenú na útlych pokrčených kolenách. Jednou rukou mal podopretú únavou a vlastnými besmi popolavú tvár a tú druhú ledabalo ponechával na stránke, ktorú v zápätí prehodil.

„Dominik..“ vydýchol jemnejšie s istou dávkou nepremožiteľného smútku a bolesťou. Oči nespúšťajúc z Dominikovej schúlenej postavy.

Chlapcom mierne trhlo a padli mu do očí strapaté vlasy. Pustil stránku a otrávene si ich odhrnul. Jeho drobné telíčko, schúlené na zemi by si jeden na prvý pohľad ani nevšimol. Príchodzí ale vedel. Poznal a snažil sa pochopiť. S povzdychom a istou rezignáciou sa odlepil z miesta a opatrne, aby druhého nevystrašil podišiel ku gauču. „Niky.“ Oslovil ho a jemne položil ruku na chlapcovo koleno. Kvočal tesne pred ním a na tvár nalepil jemný priateľský a mierne provokačný úsmev. Pretože rozumel. Ľútosť, bolesť a strach, ktoré pri pohľade naňho cítil by Nikiho len vydesili a rozčúlili. Uzavrel by sa voči nemu ešte väčšmi ako doteraz. To nemohol dovoliť. Nemohol oňho prísť.

Dominik sa prudko nadýchol a zdvihol svetlunké oči, zatienené rozšírenými zreničkami na Sebastiána. V očiach sa mu na stotinu v kaleidoskope odrážali momenty z príbehu, čo doposiaľ prežíval a potom vyhasli. Zostala v nich len drobná iskrička pri pohľade do orieškových očí osoby pred sebou. Kútiky povytiahol v nepatrnom úsmeve ako sa potešil, že ho vidí, že je opäť s ním a už viac sa nemusí báť a krčiť na zemi. Byt je bezpečný. Už je v bezpečí, je tu s ním Sebastián. Pootvoril pery ako chcel niečo povedať ale rozmyslel si to. Opäť ich zavrel a pevne spojil akoby sa bál, že slová mimovoľne utečú a dostanú sa k Sebatiánovým ušiam.

„Nebol si v škole?“ Spýtal sa ho opatrne. Vedel ako na Nikiho. Vedel, že nemôže nič vyčítať, ani by nemohol. Nikimu sa rýchlejšie rozbúchalo srdce. Pokrútil hlavu a stiahol sa bližšie ku gauču. Ochranné gesto pred výčitkami, realitou, všetkým čo by mohlo ublížiť. Ale neublíži. Nemá ako. Je tam Sebastián a cez neho besy nemôžu! 

„Ale bol si u doktorky.“ Skonštatoval. Vedel to. Vždy ho potom našiel skrčeného na zemi zahrabaného v inej realite jedného zo svojich obľúbených románov.

Niki sa odvrátil. Čo mu mal na to povedať? Sebastián ho poznal. Musel tam ísť. Musel. Potreboval to. Sebastiánovi nemohol povedať všetko. Ako ani jej. Maličkú časť svojich problémov si medzi nich rozdelil a hádzal ich ako závažia na ich plecia. Aby mu pomohli lebo on nevládal. Tú väčšiu olovenú guľu, čo mal pevnými reťazami omotanú okolo členkou si niesol sám. Svet bol jeho cela. Nechcel ho vydať, nechcel oslobodiť.

„Niky!“ Otočil sa k nemu a zrozpačitel, pretože Sebastián mu očividne niečo rozprával a on nepočúval, ani to nepostrehol.

„Prepáč mi.“ Šepol chlapec. Natiahol k Sebastiánovi ruky a objal ho okolo krku, vyšvihnúc sa na kolená. Kniha skončila opustená na tmavohnedom huňatom koberci. Potreboval to. Jeho teplo, bezpečie. Len ten pocit, že tam niekto preňho je. Nie niekto. On. Sebastián.

Pevné starostlivé ruky si ho k sebe pritiahli a pevne nezdolne objali. Teraz by sa medzi nich nedostal nik a nič. Boli len oni, každý vo svojich myšlienkach. Vzdialení a predsa takí blízky. Niky sa ako malé mača pritúlil bližšie na jeho hrudi a s pôžitkom vydýchol a nechal sa nežne hladiť. Hýčkať. Ospravedlňoval sa mu stále. Nie len za nepozornosť. Za všetko. Nemal to s ním ľahké. To vôbec. Najhoršie bolo, že si to Dominik uvedomoval. To ho po nociach týralo a ničilo ešte viac. Bol len obyčajný príživník na Sebastiánovej existencií. Len z neho neprestajne čerpal a na oplátku mu pridával samé starosti. Nič viac.

***

(o 5 rokov neskôr)

"Niky pohni! Neznášam, keď meškám do práce, šéf ma raz rozhodne prerazí." Sebastiánove štíhle prsty prevracali zväzok kovových plieškov s roztomilým príveskom, ktorý dostal od Dominika. Malá postavička s veľkou drevenou hlavičkou a gombičkovými očkami. Nazvali ho Fredie. Netrpezlivo s kľúčmi od auta v ruke prešľapoval pred dverami. Od rána ho bolela hlava a bol netrpezlivý. Nestávalo sa mu to a ten fakt ho vytáčal ešte väčšmi. Vždy bol predsa v pohode ale dnes mu podvedomie hlodal nepríjemný pocit.

"Tu som.. prepáč."

Vo dverách sa zjavil Dominik a mierne sklonil hlavu pred Sebastiánovým upreným pohľadom. Na sebe mal úzučké čierne nohavice a biele voľné tričko, ktoré mu na jednej strane zliezalo z ramena a odhaľovalo obe kľúčne kosti. Na nohách obľúbené ošúchané číny. Vlasy mal na svoje pomery učesanejšie a pohľad jasnejší. Sebastián si podvedome zašiel rukou do vlasov a zhrýzol si peru.

"Tak teda poďme." Otočil sa a radšej rýchlo vyšiel z dverí. Niky jeho správanie pripisoval rannej nedochvýľnosti a zdržaniu sa v kúpeľni. Preto aj bleskovo siahol po bunde visiacej na vešiaku, skoro sa prizabil, keď zakopol o vlastnú nohu a už bežal z bytu za Sebastiánom. Dobehol ho o poschodie nižšie.

"Stalo sa niečo?" spýtal sa po chvíli ticho Dominik. Všimol si vrásku na Sebastiánovom čele aj jeho strnulý postoj. Mal oňho starosti. Ešte chránený stenami bytovky ho opatrne chytil za ruku. Bolo to zúfalé detské gesto vyjadrujúce podporu a to, že tu preňho je, že sa zaujíma, stará. Chcel aby to Sebastián vedel ale nemal odvahu povedať to nahlas. Dokázal to len takto, dotykom. Ruky oboch sa pevne spojili a prebehlo medzi nimi bezmedzné porozumenie.

Sebastián sa na Nikiho otočil a bez rozmyslu pokrútil záporne hlavou ale nevydržal a na chlapca vedľa seba sa otočil.

"Kam ideš? Vyzeráš.. inak." Potreboval vedieť. Ospravedlňoval sa tým, že len chce zistiť kde bude a či bude v poriadku. Nepriznával si skutočný dôvod čo ho žerie. Niky bol upravený, chcel sa zapáčiť. Väčšinou na svoj vzhľad nedbal, dokonca ani pri rande. Že by niečo vážne? Potriasol hlavou a v duchu sa pousmial. Má dvadsať dopekla. Môže si robiť čo chce. Ešte stále ho berie ako malé decko.

Ale ruku mu tak či tak nepustil. Na svoje prekvapenie zastal a potiahol si ho čelom k sebe. Stáli natesno, tvárou v tvár. V prítmí budovy, ukrytý schodiskom. Prešiel rukou po Dominikovej tvári. Letmo. Opatrne. Ako po porceláne v sklenej vitríne u babky, za čo ho vždy vyhrešila a kde tu mu uštedrila úder vareškou. Dominik sa naňho neurčito díval. Veľkými svetlými nič nevraviacimi očami. Vždy boli tiché. Mlčali. Ukrývali a potláčali v sebe všetky emócie. Bál sa oňho. Tak veľmi sa oňho bál. Bol precitlivený ako už dlho nie, pripisoval to podivnému pocitu, s ktorým sa ráno zobudil. Nevedel čo by robil, keby oňho príde. Keby sa z jeho života stratí.

Zrazu ho Dominikove mlčanie rozčúlilo. Uchopil jeho tvár do dlaní a nadvihol si ju bližšie k sebe. Sklonil sa k nemu a pobozkal ho na pery. Nijako milenecky. Možno len trochu. Neplánovane. Chcel ho len cítiť. Nejakú jeho emóciu, čo sa nezrkadlila v bledomodrých očiach. Niky sa zachvel ale neuhol. Primkol sa bližšie k Sebastiánovmu telu a vytiahnúc sa na špičky ich bozk prehĺbil. Tiež potreboval Sebastiánove emócie. Vstrebať ich. Nasať. Všetky.

Pery sa o seba nežne s potrebou treli. Opatrne, ani jeden nevedel čo si môže dovoliť, čo si má myslieť. Tak nemysleli. Len prežívali.

Sebastián s rastúcim pocitom, čo potlačil už dávno sa od Dominika odtrhol a zavrel oči. Nemyslel. Len dýchal.

"Tak? Odpovieš mi?" S doznením vlastných slov otvoril oči a Nikiho pustil. Vybral sa von z budovy smerom k autu akoby sa nič nestalo. Nikiho prítomnosť cítil vedľa seba asi tak ako vedel o vlastnom tieni.

"Po prednáške sa mám stretnúť v kaviarni s Emou. Chcel som pôsobiť k svetu." pousmial sa. Nedovolil si niečo namýšľať, rozpitvávať situáciu. Dal by Sebastiánovi aj svoj život, keby oň stál. Neprotestoval by nech by od neho chcel čokoľvek. A ten bozk.. Bol to každopádne len bozk. Nič viac, alebo sa mýli? Nie. Určite sa nemýli. Ako sa pozná ešte nad tým bude rozmýšľať nadchádzajúcich pár večerov. Teraz to môže odložiť.