Nočné besy
Dominik a Sebastián :
***
(Niky 15, Sebastián
21)
„Niky? Niky, vnímaš?“ Prehovoril vyšší chlapec stojaci vo
dverách rozľahlej obývačky so starosťou v hlase. Útly čiernovlások sedel
na hunenom koberci v tureckom sede opretý chrbtom o gauč. Hrubočiznú
na prvý pohľad značne starú knihu mal položenú na útlych pokrčených kolenách.
Jednou rukou mal podopretú únavou a vlastnými besmi popolavú tvár
a tú druhú ledabalo ponechával na stránke, ktorú v zápätí prehodil.
„Dominik..“ vydýchol jemnejšie s istou dávkou
nepremožiteľného smútku a bolesťou. Oči nespúšťajúc z Dominikovej
schúlenej postavy.
Chlapcom mierne trhlo a padli mu do očí strapaté vlasy.
Pustil stránku a otrávene si ich odhrnul. Jeho drobné telíčko, schúlené na
zemi by si jeden na prvý pohľad ani nevšimol. Príchodzí ale vedel. Poznal
a snažil sa pochopiť. S povzdychom a istou rezignáciou sa
odlepil z miesta a opatrne, aby druhého nevystrašil podišiel ku
gauču. „Niky.“ Oslovil ho a jemne položil ruku na chlapcovo koleno. Kvočal
tesne pred ním a na tvár nalepil jemný priateľský a mierne provokačný
úsmev. Pretože rozumel. Ľútosť, bolesť a strach, ktoré pri pohľade naňho
cítil by Nikiho len vydesili a rozčúlili. Uzavrel by sa voči nemu ešte
väčšmi ako doteraz. To nemohol dovoliť. Nemohol oňho prísť.
Dominik sa prudko nadýchol a zdvihol svetlunké oči,
zatienené rozšírenými zreničkami na Sebastiána. V očiach sa mu na stotinu
v kaleidoskope odrážali momenty z príbehu, čo doposiaľ prežíval
a potom vyhasli. Zostala v nich len drobná iskrička pri pohľade do
orieškových očí osoby pred sebou. Kútiky povytiahol v nepatrnom úsmeve ako
sa potešil, že ho vidí, že je opäť s ním a už viac sa nemusí báť
a krčiť na zemi. Byt je bezpečný. Už je v bezpečí, je tu s ním
Sebastián. Pootvoril pery ako chcel niečo povedať ale rozmyslel si to. Opäť ich
zavrel a pevne spojil akoby sa bál, že slová mimovoľne utečú
a dostanú sa k Sebatiánovým ušiam.
