Twainove citáty

„Prestať fajčiť je skutočne ľahké. Robil som to už tisíckrát.“
Myknutie pliec, ďalší šluk, dym prebehne pľúcami, pripne tam malé chápadielka  zloby a vyjde hrtanom von. Mráčik dymu vystúpi z úst a rozpŕchne sa v okolitej atmosfére za účelom niekomu podráždiť dýchaciu sústavu.
„To sa teda máš čím chváliť.“
„Nebuď taká múdra... Akoby si práve v rukách tiež nedržala cigaretu.“

zdroj obrázka

„Aspoň sa nechválim hlúpymi Twainovými citátmi. A na rozdiel od teba,“ pôžitkársky vyfúkla dym z pľúc aj ona a jazykom si navlhčila popraskané pery ochutené pozlátkou tabaku, „ neskúšam prestať. A ani som to ešte neskúšala. Na niečo predsa zomrieť musím.“
„A ja, že sa chvastám blbosťami.“ Pobavene pokrútil ryšavou hlavou, nedohorok cigarety zhodil na zem a zahasil ho podrážkou topánky. „Poznám od neho ešte jeden dobrý: Nejdříve stvořil bůh muže, pak ženu. Potom mu muže přišlo líto a dal mu tabák.“
„Vieš o tom, že tvoja čeština stojí  za hovno? A koniec koncov ten citát tiež.“
„Nuž čo, snaha bola. Fajčia všetci, Táňa, načo prestať. Aj tak ťa niekto časom opäť zláka. Je to už zabehnutý módny doplnok. Niekto rád nosí šatky a niekto cigaretu, nie je to tak?“
„Nemala by som to hovoriť skôr ja tebe? To ty si tu ten, kto sa snaží každú chvíľu seknúť s fajčením.“ Odmlčala sa a v tom ju niečo napadlo. „Týmto si to zakaždým obhájiš, nemám pravdu, Michal?“ Hlasno sa rozosmiala, na čo sa pridal aj mierne popletený a zaskočený Michal. Obaja sa strhli do ešte prudšieho smiechu, keď sa Táňa pomedzi smiech hrdelne rozkašľala.
„ Uf, toto ma raz zabije.“ Pritlačila si štíhlu rúčku na hruď a usmiala sa.
„Smiech, či ten kašeľ?“ zvesela na ňu pozrel. „Oboje, Miško, oboje.“  Z bielej škatuľky so značkou L&M vytiahla ešte jednu štíhlu nevinne bielu cigaretu a strčila si ju medzi sarkasticky skrivené pery. „Ešte jednu a môžeme ísť na vyučovanie, dáš si aj z mojich?“ nastrčila škatuľku s alarmujúcim nápisom Fajčenie škodí Vám i ľuďom vo Vašom okolí, smerom k spolužiakovi a roztopašne natočila hlavu na stranu. Vyzývala ho pohľadom. Áno Miško, pokušenie je naozaj všade. Prebleslo jej hlavou, na čo sa jej kútiky trhli dohora. Miško zvraštil obočie. V hlave mu prebiehal vnútorný boj, ale nakoniec poslúchol malého prefíkaného diablika, našepkávajúceho mu, že to bude v poriadku. Pomaly sa po jednu načiahol a nasledoval Tánin príklad.
„Áno, ale pre tento týždeň naozaj poslednú. Musím prestať.“  Počkal nech si Táňa pripáli a potom si od nej vzal zippový elegantný zapaľovač, ktorý si jedno leto kúpila na výlete vo Viedni. Nechutilo mu to, ale aj tak si zhlboka potiahol. V kútiku mysle mu znela otázka : Prečo? No aj tento krát ju prešiel bez odpovede.

Just pass the just cigarette

And take these brain cells out my head

Fill my lungs, drain my heart

Cause this smoke cloud's giving me shelter
And I feel much better

*****

„Čože? Ako to myslíš? To nie.. To ti neverím.“
„Čomu z toho nerozumieš? Mám ti to snáď vyhláskovať?!“ Hlas sa jej zatriasol a neochvejná maska statočnosti sa pomaly ale isto naštrbovala. „Mám rakovinu pľúc, Miško. Moje pľúca sú ako z rodinky Addamsovcov, čierne a v prdeli.“
Neprehovoril, len na ňu nemo s mrazivým pocitom na chrbte hľadel.
„Zomieram. Vraj je už liečba zbytočná.“
Nemohol a nechcel tomu veriť. Veď... Je tak mladá.
„Povedala som, že na niečo aj tak,“ zlomil sa jej hlas, „zomrieť musím.“
„Sakra, Michal! Povedz už niečo!“ skríkla a hlas sa zafarbil hystériou. Z očí sa jej konečne spustili slzy zúfalstva a výčitiek na vlastnú hlúposť.
„Ja nechcem... Ja...“ Plakala.
Michal sa konečne rozhýbal a objal svoju najlepšiu kamarátku okolo pliec. Tá sa mu stúlila na hrudi a nechala svojmu zúfalstvu voľný priebeh. Keď sa po dlhej dobe mierne upokojila, vytisla pomedzi vzlyky: „Miško, nikdy už prosím, nefajči. Kvôli mne. Sľúb mi to!“ Vedela, že od ich rozhovoru vtedy pred školou, čo je pekné dva roky dozadu, nefajčí , ale aj tak sa potrebovala uistiť. Nemohla dovoliť ,aby sa aj jemu niečo stalo.
Michal si ukryl tvár do jej vlasov a zlomene šepol: „Sľubujem.“

*****

zdroj obrázka

Snehový poprašok sa pod nežným láskaním poludňajšieho slnka pyšne trbliece. Kde tu sa z neba spustí osamelo tancujúca vločka a vhupne tak do snehovej periny navôkol. Prekrásny zimný deň. Tá pravá vianočná atmosféra s prísľubom prázdnin. To by si pomyslel snáď každý. Pre Michala to je ale čierny pohlcujúci, šťastie vysávajúci deň, v ktorý pochoval svoju dvadsaťdva ročnú kamarátku Tatianu.
Pred vyše hodinou skončil pohreb. Už sa zo všadiaľ neozývajú vzlyky, plač a bedákanie rodiny a priateľov. Už odviezli Táninu mamu, ktorá sa psychicky zosypala, keď jej jedinú mladučkú dcérku spúšťali v rakve do meter sedemdesiat hlbokej diery. Už ľudia nekladú desivé vence z umelých kvetov a páskou s kondolenčnými nápismi na čerstvo zasypanú jamu. Už tam stojí len Michal. Sám, so zaschnutými slzami na lícach. Nedokáže uveriť. Nie je možné, aby ju rakovina pľúc skolila tak skoro. Nie je. Jednoducho to nemôže byť pravda. Nie v dvadsať dvojke.
„Táňa... spomenul som si na ďalší citát. Myslím, že je nevhodný k danej situácií, ale tebe by sa určite páčil. Tak preto...“ prerývane sa nadýchol a donútil sa s nešťastným úsmevom pokračovať.
„Cigareta je kus páchnuceho dreva. Na jednom konci je oheň a na druhom blázon.“ Z očí sa mu opäť vyliali slzy a klesol k hŕbe vencov. „Presne to sme boli Tánička. Je mi to ľúto, tak strašne ľúto.“ Cigarety boli v tvojej trinástej komnate, do ktorej sme nikdy nemali vstúpiť.

K : Možno zvláštny námet v porovnaní s ostatnými, uvedomujem si to. Cigarety v obľube nemám (nehovorím, že som nikdy nefajčila a nebudem) ale zas viem, že ich nikomu ani nevyhovorím kým sám nechce. Poviedka bola písaná k súťaži Trinásta komnata so zameraním na boj proti drogám. Hlavne cigaretám. Pozitívne námety mi veľmi neidú. Príjemné čítanie.