rozhovory (VI.)

"Mám chuť porezať sa. Zobrať niečo ostré a zarezať si do predlaktia. Ostrou hranou hocičoho. Zicherky, žiletky či kľúču od domu. Zaryť do kože a potiahnúť. Zúfalo to chcem. Príde mi, že len to odventiluje pocity, ktoré mám v sebe. Cítim sa.. akoby mali každú chvíľu explodovať a ja vybuchnem alebo sa rozplačem. Keby povolím uzdu mysleniu a chvíľku sa na to upriamim.. zložím sa. Chcem.. Potrebujem si ublížiť."

"Nepotrebuješ. Potrebuješ sa len upokojiť, prejde to. Presne tak ako vždy pred tým. Čo chvíľa.."

"Nie, nie, nie.. chcem to tak strašne. Keby to má prejsť tak to už prejde. Netrvá to takto dlho. Toto je iné. Toto nepoznám. A už nechcem. Skutočne nie.. Nech to prestane.."

"Si len vyčerpaná, preto to tak cítiš. Prebiť psychickú bolesť fyzickou, nič nerieši. Áno, dá ti to upokojenie ale.."

"Čo ale? Budem mať jazvu, a? Prečo by som ju mať nemohla, keď mi to pomáha. Nechcem sa predsa zabiť! Chcem len dať priechod emóciám, ktoré v sebe držím.. Už ich nevládzem potláčať. Potrebujú priechod von z môjho vnútra a .. keď vidím krv, akoby som im dovolila odísť. Akoby z tej rany povychádzajú. Krv ich odplaví."
"Doteraz si si ubližovať nemusela.."

"Ale áno. Len to bolo dávno a povrchne.. Aj pár mesiacov dozadu som to spravila. Cítila som sa strašne a musela som sa potrestať. Spraviť si na kožu šrám, ktorý mi bude moje zlé rozhodnutie pripomínať. Je to moje telo!"

"Ako sa to vezme. Z kresťanského ponímania, to telo patrí Bohu a ty sa oň máš dobre starať. Dostala si ho ako veľký dar, ten najväčší, tvoj život - tvoje telo a dušu. Telo týraš a dušu tiež. Je to hriech - z kresťanského hľadiska."

"Od kedy je kresťanstvo tvoja silná stránka?"

"Nie je.. Len si čo to pamätám z opakovaného kázania tej potvory na hodinách náboženstva. Hralo to stále dookolo. Ako na platniach gramogónu."

"Tak hriech.. tých mám na konte už veľa."

V útrobách svetov

Precitnutie

Jennifer s námahou zdvihla viečka a neprítomne zažmúrila na strop. Pred tým ako jej opäť klesli, stihla zaostriť na známu puklinu v tvare nesúmerného písmena S. Mala neblahé podozrenie, že jej niekto ku viečkam pripevnil závažia, také boli ťažké. Opakovane ich zdvihnúť a ponechať otvorené, jej robilo problémy gigantických rozmerov.

Čo sa to zas včera, doriti, dialo? Sondovala jej v mysli vlastná otázka a snažila sa rozlúsknuť zahmlené spomienky. Necítila si telo, svoj aktuálny fyzický stav by mohla prirovnať k pocitu beztiaže. Nevedela, kde jej telo končí, kde začína, a či nejaké telo po včerajšom záťahu aj má.

Po hodine namáhavých pokusov prebrať nadvládu nad vlastným telom, konečne zvíťazila a neochvejne rozlepila oči. Cit do končatín sa jej pomaly vracal a ona pocítila vibrujúcu bolesť na rozličných miestach svojho zúboženého tela. Zdvihla ruku k tvári, ale na polceste vzduchom jej ruka znehybnela. Na zem dopadlo niečo kovové. Telo jej ovládli záchvevy triašky. Miestnosťou sa ozval pridusený ston, až ňou na posteli hodilo do strany. Vyľakane sa rozhliadla okolo seba, aby odhalila pôvodcu toho zvuku. Jej rozhádzaná izba, zaprataná špinavým oblečením a minimom nábytku, bola prázdna. To som bola ja?! Svitlo jej a tak svoj zrak so stiahnutým vnútrom opäť premiestnila k ruke.

zdroj obrázka

Hlava sa jej po prehýrenom večeri, plnom alkoholu a trávy, nekontrolovateľne točila a sama netušila, kde je sever a čo je skutočnosť. Tá prekliata červená farba na jej rukách musí byť len ilúzia. Jednoducho má ešte trávu v obehu a má haluze, to je toho. Ale prečo jej potom po chrbte steká studený pot?!

Roztrasenú ruku si pritiahla bližšie k tvári, aby si obzrela tie hrdzavo červené zaschnuté škvrny. Nie, zdá sa ti to, Jen, nie je to to, čo si myslíš. Neúspešne sa upokojovala. Čo mi to, kurva, dal Paťo za matroš? Rada experimentovala, ale takéto haluze mala naposledy len po poriadne silnom odvare z jej obľúbených hríbikov.

Pohľadom spočinula na druhej ruke a preľaknuto vykríkla. Cez ruku sa jej ťahali krvavé škrabance, popretkávané fialovo sfarbenými modrinami. Dosť! Zavelil jej mozog rozvážne. Jennifer opatrne spustila nohy cez okraj postele a chcela vstať. To, čo pred sebou však uvidela, ju primrazilo na mieste.

rozhovory (V.)

"Chcela by som vedieť prečo.."
"Čo prečo?"
"No, keby si ma nechal dohovoriť aj ti to objasním."
"Prepáč. Už mlčím a počúvam. Tak?"
"Prečo všetci utekajú do hlbín depresie? Prečo sa mladí cítia tak prázdne, ľahostajne voči svetu, sebe i okoliu? Necítia nič pekné. Prečo sme tak stratení?"
"Prečo, prečo, prečo.. Prečo sú všetci znudení? Prečo mladí pijú a húlia, režú sa, zabíjajú? Hm.."
"Takže vieš na čo narážam...
Minule som sa len tak potulovala po blogoch a našla som článok nejakého dievčaťa. Písala ako ju nič nebaví, je v neustálej depresií, nevie sa pre nič rozhodnúť a v podstate ju už jej život nebaví a nenávidí ho. Pod článkom bolo zo desať komentárov ľudí čo písali, že sa cítia rovnako. V jej článku som sa našla. Čím to všetko je?"
"Ľuďmi a dobou?"
"Prečo dobou, čo... Uhm. Nemám argument. Technológie, že?"
"Technológie. Ľudia sa na nich stávajú závislí, idealizujú a milujú iba svoje predstavy. Na reálnych ľudí zabúdajú."

zdroj obrázka

Twainove citáty

„Prestať fajčiť je skutočne ľahké. Robil som to už tisíckrát.“
Myknutie pliec, ďalší šluk, dym prebehne pľúcami, pripne tam malé chápadielka  zloby a vyjde hrtanom von. Mráčik dymu vystúpi z úst a rozpŕchne sa v okolitej atmosfére za účelom niekomu podráždiť dýchaciu sústavu.
„To sa teda máš čím chváliť.“
„Nebuď taká múdra... Akoby si práve v rukách tiež nedržala cigaretu.“

zdroj obrázka

„Aspoň sa nechválim hlúpymi Twainovými citátmi. A na rozdiel od teba,“ pôžitkársky vyfúkla dym z pľúc aj ona a jazykom si navlhčila popraskané pery ochutené pozlátkou tabaku, „ neskúšam prestať. A ani som to ešte neskúšala. Na niečo predsa zomrieť musím.“
„A ja, že sa chvastám blbosťami.“ Pobavene pokrútil ryšavou hlavou, nedohorok cigarety zhodil na zem a zahasil ho podrážkou topánky. „Poznám od neho ešte jeden dobrý: Nejdříve stvořil bůh muže, pak ženu. Potom mu muže přišlo líto a dal mu tabák.“
„Vieš o tom, že tvoja čeština stojí  za hovno? A koniec koncov ten citát tiež.“
„Nuž čo, snaha bola. Fajčia všetci, Táňa, načo prestať. Aj tak ťa niekto časom opäť zláka. Je to už zabehnutý módny doplnok. Niekto rád nosí šatky a niekto cigaretu, nie je to tak?“
„Nemala by som to hovoriť skôr ja tebe? To ty si tu ten, kto sa snaží každú chvíľu seknúť s fajčením.“ Odmlčala sa a v tom ju niečo napadlo. „Týmto si to zakaždým obhájiš, nemám pravdu, Michal?“ Hlasno sa rozosmiala, na čo sa pridal aj mierne popletený a zaskočený Michal. Obaja sa strhli do ešte prudšieho smiechu, keď sa Táňa pomedzi smiech hrdelne rozkašľala.
„ Uf, toto ma raz zabije.“ Pritlačila si štíhlu rúčku na hruď a usmiala sa.
„Smiech, či ten kašeľ?“ zvesela na ňu pozrel. „Oboje, Miško, oboje.“  Z bielej škatuľky so značkou L&M vytiahla ešte jednu štíhlu nevinne bielu cigaretu a strčila si ju medzi sarkasticky skrivené pery. „Ešte jednu a môžeme ísť na vyučovanie, dáš si aj z mojich?“ nastrčila škatuľku s alarmujúcim nápisom Fajčenie škodí Vám i ľuďom vo Vašom okolí, smerom k spolužiakovi a roztopašne natočila hlavu na stranu. Vyzývala ho pohľadom. Áno Miško, pokušenie je naozaj všade. Prebleslo jej hlavou, na čo sa jej kútiky trhli dohora. Miško zvraštil obočie. V hlave mu prebiehal vnútorný boj, ale nakoniec poslúchol malého prefíkaného diablika, našepkávajúceho mu, že to bude v poriadku. Pomaly sa po jednu načiahol a nasledoval Tánin príklad.
„Áno, ale pre tento týždeň naozaj poslednú. Musím prestať.“  Počkal nech si Táňa pripáli a potom si od nej vzal zippový elegantný zapaľovač, ktorý si jedno leto kúpila na výlete vo Viedni. Nechutilo mu to, ale aj tak si zhlboka potiahol. V kútiku mysle mu znela otázka : Prečo? No aj tento krát ju prešiel bez odpovede.

Just pass the just cigarette

And take these brain cells out my head

Fill my lungs, drain my heart

Cause this smoke cloud's giving me shelter
And I feel much better

rozhovory (IV.)

zdroj obrázka

"Zabi sa!"
"Aj ja si myslím, že má dnešok obzvlášť divné vibrácie."
"Vážne. Podrež si žily, hrdlo, obes sa, skoč z mosta, napáľ autom do stromu. Zabi sa!"
" Uhm.. áno. Bude to tlakom vzduchu, zmenou v počasí. To tie prechody medzi obdobiami. Na každého to vplýva inak."
"Zabi sa! Zabi sa! Zabi sa!"
"Ale bude horšie. O chvíľu vypukne jeseň a to ešte len bude dorážať na tvoju dušu vlna depresie, úzkosti a strachu. Hnev je fajn."
"Kto hovorí, že sa hnevám, dočerta?! Hovorím ti aby si sa zabil, sakra. Veď to chceš, čo teraz hráš divadlo. Urob to aby si mal pokoj."
"Ja sa cítim pokojne... To ty nie."

"Nenavrhuješ mi, aby som sa zabila, že nie?"

Jej život s ním

zdroj obrázka

"Rozprávaj mi o tom." vyzval ju milý hlas.

"Ale... Keď ja neviem, ako začať." Sklopila oči a nervózne si zovrela prsty. "Hanbím sa, to nejde len tak hovoriť o sebe a svojich...slabostiach."

Ona sa usmiala a povzbudivo ju pohladila po pleci.

"Povedali mi, že veľmi dobre rozprávaš príbehy. Vraj akoby vychádzali priamo z tvojho vnútra a každé slovo, si aj prežila. Si talentovaná. Odosobni sa a pokús sa mi to povedať ako jeden z tvojich čarovných príbehov. Len zavri oči. Otvor myseľ. Som tu pre teba, nik iný sa to nemusí dozvedieť."

"Dobre." Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči ohraničené dlhými tmavými mihalnicami a otvorila si myseľ. Dovolila spomienkam voľne plynúť a ukladať sa do šialeného kolobehu jedného z jej príbehov. Tentokrát, skutočného príbehu. Odpútala sa od smútku, neistoty, vždy prítomnej hanby a slabosti spájajúcimi sa s jej minulosťou. Z výšky, odosobnene, len ako nestranný pozorovateľ, niekto, kto sleduje dejstvá filmu, sledovala vlastné nepríjemné zážitky s ním. Ale tento raz už bez emócií a hanby.

"Už si ani nespomínam na dobu, kedy sme boli od seba. Nepamätám si dokonca ani na deň, kedy som ho prvýkrát stretla. Jednoducho tu bol. Neponášal sa ani na jedného kladného hrdinu z rozprávok. Všetci, čo ho poznáme, vieme, ako ďaleko má od šľachetného princa . Ak ho mám porovnať so záporákmi, tak isto vyčnieva. Nie svojou ničivou silou, ani brnením, či  zbraňami. Skôr počtom víťazstiev a mocou ,ktorú nad nami má. Jeho najsilnejšou zbraňou sme my sami a naša myseľ. Tak je to. Preto je jeho zrovnávanie s bezvýznamnými zápornými postavami z rozprávok , ktoré vždy chrabrí bojovníci porazia, také nereálne a vzdialené. On jednoducho bol, je a vždy bude súčasťou môjho a aj vášho života. Je taký. Nestačí mu stáť len niekde v úzadí, vždy dosiahne čo chce. Stačí ak mu dáme iba nepatrnú šancu. Je zlý, arogantný a nepokryto sa mi vysmieva priamo do tváre. Vie aká som slabá. Vie to! A využíva to, pretože mu to dovolím. On to cíti... Cíti to a príde. Vždy keď som slabá, je so mnou. Nie preto, že by mu na mne nebodaj záležalo. To rozhodne neprichádza do úvahy! Len pri pomyslení na to, mi je do smiechu. Neznášam ho, nenávidím a chcem, aby konečne vypadol z môjho života. Viete, čo je najsmutnejšie? Je to priam bizarné. On má len takú moc, akú mu sama dám! A preto sa mi vysmieva! Vidím ho, vidím ako okolo mňa šibalsky tancuje vždy, keď už cíti víťazstvo. Opantá ma a hudie mi do ucha tými jeho diabolskými zmyselnými perami samé ďalšie lži. Vie ako na mňa. Vždy to vedel. Aj vám by pobláznil hlavu! Ale to všetko len kvôli tomu, že mu to sama dovolím. Len preto, že sama som obyčajný, mizerný zbabelec. Je najhorší zo všetkých rozprávkových hrdinov, pretože jeho žiaden rytier nikdy neporazí. Je nezničiteľný, prebýva tu večne. Striehne. Ako náhle zacíti zaváhanie, prikradne sa k vám a už vás nepustí!

 

zdroj obrázka

Zúrivo pokrútila hlavou a zaryla si upravené strieborné nechtíky do stehien. Nádych, výdych, nádych, výdych... Opakovala si v mysli, pretože obrazy spomienok začali nebezpečne utekať do všetkých kútov labyrintu jej mysle. Bol tu. Cítila ho. Ale už mu nedovolí, aby ju opantával.

Nemyslieť

oceán vnemov no vyhráva prázdnota

bez jedinej myšlienky

čo cítim?

nevládzem sa zamyslieť

hĺbať

skúmať city v hľadaní odpovede...

more farieb z vĺn spomienok

pripravené navždy nad tebou uzavrieť hladinu

potopia ťa

ulovia

zoberú kyslík a ty stratíš smer

hladinu nerozčerí ani hodený kameň

nie...

je chladná ako ľad a oceľ

zrkadlo očí

ktoré hľadia mĺkvo na svet

no stále nerozmýšľaš

načo aj?

"čo cítiš?"

nič a všetko...

lenivá sa pohnúť 

žiaden podnet - impulz

malebnosť v apatii

"si rozbitá" 

odpovedá nikto...