Precitnutie
Jennifer s námahou zdvihla viečka a neprítomne zažmúrila na
strop. Pred tým ako jej opäť klesli, stihla zaostriť na známu puklinu v tvare
nesúmerného písmena S. Mala neblahé podozrenie, že jej niekto ku viečkam
pripevnil závažia, také boli ťažké. Opakovane ich zdvihnúť a ponechať otvorené,
jej robilo problémy gigantických rozmerov.
Čo sa to zas včera,
doriti, dialo? Sondovala jej v mysli vlastná otázka a snažila sa rozlúsknuť
zahmlené spomienky. Necítila si telo, svoj aktuálny fyzický stav by mohla
prirovnať k pocitu beztiaže. Nevedela, kde jej telo končí, kde začína, a či
nejaké telo po včerajšom záťahu aj má.
Po hodine namáhavých pokusov prebrať nadvládu nad vlastným
telom, konečne zvíťazila a neochvejne rozlepila oči. Cit do končatín sa jej
pomaly vracal a ona pocítila vibrujúcu bolesť na rozličných miestach svojho
zúboženého tela. Zdvihla ruku k tvári, ale na polceste vzduchom jej ruka
znehybnela. Na zem dopadlo niečo kovové. Telo jej ovládli záchvevy triašky.
Miestnosťou sa ozval pridusený ston, až ňou na posteli hodilo do strany.
Vyľakane sa rozhliadla okolo seba, aby odhalila pôvodcu toho zvuku. Jej
rozhádzaná izba, zaprataná špinavým oblečením a minimom nábytku, bola prázdna. To som bola ja?! Svitlo jej a tak svoj
zrak so stiahnutým vnútrom opäť premiestnila k ruke.
Hlava sa jej po prehýrenom večeri, plnom alkoholu a trávy,
nekontrolovateľne točila a sama netušila, kde je sever a čo je skutočnosť. Tá
prekliata červená farba na jej rukách musí byť len ilúzia. Jednoducho má ešte
trávu v obehu a má haluze, to je toho. Ale prečo jej potom po chrbte steká
studený pot?!
Roztrasenú ruku si pritiahla bližšie k tvári, aby si
obzrela tie hrdzavo červené zaschnuté škvrny. Nie, zdá sa ti to, Jen, nie je to to, čo si myslíš. Neúspešne sa
upokojovala. Čo mi to, kurva, dal Paťo za
matroš? Rada experimentovala, ale takéto haluze mala naposledy len po
poriadne silnom odvare z jej obľúbených hríbikov.
Pohľadom spočinula na druhej ruke a preľaknuto vykríkla. Cez
ruku sa jej ťahali krvavé škrabance, popretkávané fialovo sfarbenými modrinami.
Dosť! Zavelil jej mozog rozvážne. Jennifer opatrne spustila nohy cez okraj
postele a chcela vstať. To, čo pred sebou však uvidela, ju primrazilo na
mieste.
Od neznámej červenej tekutiny neboli zamazané len jej ruky.
Mala tým humusom pokryté aj tričko a šortky, o holých nohách nehovoriac.
Cez celú izbu, od roztvorených dverí až k posteli, sa tiahli tmavočervené
šľapaje. "Preboha!" zašepkala s očami dokorán roztvorenými hrôzou. Na
špinavej dlážke, pár centimetrov od jej chodidla, ležal zakrvavený kuchynský
nôž. To bol ten kovový zvuk. Zašepkal
hlások hlboko v jej podvedomí. Ignorovala ho.
Myseľ stále ešte omámená drogami nechcela spracovávať údaje,
ktoré Jennifer videla. Pud sebazáchovy prebral nadvládu nad jej telom a ona z
postele priam vyletela. Cez roztvorené dvere prešprintovala na chodbu a
zamierila si to na prízemie s úmyslom nájsť niekoho, kto jej potvrdí, že to čo
vidí, v skutočnosti nevidí. V tejto chvíli si nelogicky priala, aby jej otec
jednu strelil a naziapal na ňu tak, ako už mnohokrát pred tým. Nenávidela ho,
jeho tyranský bezohľadný prístup, ale teraz potrebovala prebrať. A jeho slová
vždy pôsobili ako ľadová sprcha.
Tá sa však dostavila hneď, ako Jennifer tackavo vletela do
kuchyne. Pred očami sa jej zatmelo a ona sa zviezla k zemi. "A
kurva..." neprítomne zanadávala a z hrdla sa jej konečne vydral hysterický
vreskot. Telá jej rodičov ležali rozštvrtené na dlážke v ich malej, slnkom
zaliatej kuchyni, podtrhnuté kalužami krvi pod ich znetvorenými ostatkami.
*****
Hlavne pokoj,
rozumieš, hlavne pokoj! To sa však lepšie povie ako privedie do
zodpovedajúco splnenej podoby. Dýchaj ! Srdce jej v zbesilom rytme narážalo o rebrá.
Hlava sa jej točila a prepadal ju závrat.
Nádych ! Hrôzou rozšírené oči jej matky sa na ňu, spod tmavých vlasov
prilepených krvou k jej mŕtvolne bielej tvári, prázdno upierali. Výdych! Ruka jej otca bola zalomená v
neuveriteľnom uhle a pripomínala ruku ohýbacej bábiky viac ako ruku človeka. Nádych ! Krv. Všade bola krv. Dizajn ich
kuchynskej linky sa morbídnym spôsobom podobal obrazom Jacksona Pollocka. Na
podlahe sa pod mŕtvymi telami povytvárali jazierka tmavočervenej farby. Stenu
tvorili rovnaké cákance ako drez a skrinky.
Ľudia od kulís k hororom by sa na tomto mieste mali čo priučiť.
Prudko vydýchla zadržiavaný vzduch a v ústach ucítila kovovú
pachuť. Celý ten čas si prudko hrýzla spodnú peru. Neplakala, jediná emócia,
ktorá ňou zmietala, bol nefalšovaný, vrodený pocit strachu. Výjav pred ňou a
hlodavý pocit v zadných zákutiach jej mysle ju vydesil. Prečo bol ten nôž v mojej ruke? Prečo si, kurva, na nič nemôžem
spomenúť?! Hruď jej ťažil nezbaviteľný pocit viny, zdesenia a neviery. Podvedome
pokrútila hlavou. Nemohla to byť ona. Jednoducho to tak nie je. Je pravda, že
ich z duše nenávidela, čo bolo koniec koncov obojstranné, a na ich smrť niekedy
myslela. No nikdy nie vlastnou rukou!
Z výjavu pred sebou nemohla odlepiť oči. Každý detail, každá
rezná rana, každé bodnutie v zohavených telách jej rodičov sa Jen vypaľovali do
mysle, s tichým škodoradostným prísľubom, že ju neopustia a budú jej
spríjemňovať každú nasledujúcu noc. Kuchyňa bola zdevastovaná. Kvapky krvi sa
vynímali dokonca aj na snehovo bielom strope, ktorý Jennifer len pred mesiacom
nanovo premaľovala. Jej logike úplne
unikalo, ako sa tá krv dostala aj na strop, obišla to však bez povšimnutia.
Z upreného pohľadu ju vyrušil až neprirodzene hlasný zvuk v
mŕtvolnom tichu. Z kohútika na dreze sa pustila kvapka vody. A za ňou v pár
sekundovom omeškaní ďalšia. Jennifer cítila svoje srdce až v hrdle. Nemôže tu
ďalej zostať! Musí vypadnúť. Ihneď. Koľko môže trvať, kým sa tu niekto objaví,
možno susedia počuli zvuky zápasu a pri rýchlosti roznášania klebiet je viac
ako pravdepodobné, že je už polícia na ceste. A čo ona? Kto by už veril
preslávenej feťáčke, obyčajnej nicke, pobehlici, troske, či ako ju tu ľudia
zvykli častovať, nevinu? Verila v ňu
vlastne ona sama? Nevedela, čo sa stalo. V hrudi mala len ťaživý zlý pocit viny
a v hlave úplne vymetené. S rovnakou naliehavosťou s akou zbehla schody predtým
dolu, vyšprintovala, s opreteky bijúcim srdcom, zase naspäť do izby. V hlave sa
jej ozývali prosté pokyny, ktoré ako robot mechanicky spĺňala. Pohni! Musíš sa zbaliť. V tomto dome nesmieš
zostať. Vbehla do izby a žalúdok sa jej opäť skrútil hrôzou a čírym
znechutením. Ignoruj to! Prosto to
ignoruj!
Zo skrine vyhrabala veľký cestovný vak, ktorý mala iba
jedinýkrát, ešte na základnej škole v siedmej triede, na lyžiarskom výcviku.
Vtedy sa ešte jej rodičia snažili navonok tváriť ako milujúci rodičia. Tým
"navonok" samozrejme myslela pred susedmi, priateľmi, učiteľmi,
celkovo pred ľuďmi. Ten výlet bol posledný, ktorý jej zaplatili.
Jennifer nemotorne nahádzala do priestranného tmavozeleného
vaku spodnú bielizeň, zopár tričiek, obnosené rifle, hrubú mikinu a automaticky
prebehla do kúpeľne, kde zhrabla najnutnejšie hygienické potreby. V chvate na
seba hodila hrubý sveter a postavila sa do sprchového kúta, kde z nôh zmyla
prischnutú krv. Nemohla na ňu myslieť ako na krv jej mŕtvych rodičov, žalúdok
už mala tak-či-tak ako na vode. Bola šťastná, že neobsahoval nič, čo by sa dalo
vyvrátiť, pretože keby áno, už dávno by sa v kŕčoch zvíjala nad záchodovou
misou. A tú zblízka poznala už dosť dobre. Roztrasene vyliezla zo sprchy a ani
sa neobťažovala s utieraním. Vak si prehodila cez plecia a neriešila ani fakt,
že na sebe má stále iba kratučké tmavé šortky pofŕkané krvou.
Už mala v pláne len prehľadať dom, aby našla rodičmi
ukrývané rezervné peniaze, a obuť sa. Bola v príliš veľkom šoku na to, aby
riešila niečo iné. Celú situáciu brala skôr ako nepodarenú nočnú moru, z ktorej
sa skrátka musí (!) prebudiť. Inak to nejde. A kým sa to stane jednoducho
plnila len najhlavnejšie kroky, aby prežila. Tak, ako v hre. Prekonávala level
za levelom, aby prežila. Aby zachránila samú seba. Pud sebazáchovy sa v nej v
danej chvíli ozýval najsilnejšie. Blikal rovnako intenzívne ako výstražné
svetlo policajných majákov, ktoré sa jej zastrašujúco zhmotňovali na zadnej
strane viečok.
Chvalabohu, len v
mojej hlave! Zatiaľ...
S očami uprenými na dvere izby pomaly prechádzala do
ďalšieho levelu s úlohou nájsť peniaze. Jej plán ale roztrieštilo jediné
pobavené odkašľanie. Jennifer stuhla a pridusene vykríkla. Srdce jej na
mikroskopickú sekundu, ktorá sa jej zdala ako večnosť, zamrelo. Snažila sa
polapiť dych a vybehnúť okamžite preč z izby. To by bolo predsa najrozumnejším
riešením. Jenniferina zvedavosť ale vyhrala a ona sa otočila za zvukom k svojej
posteli. Oči jej skoro vypadli z jamiek. V nemom ohromení civela na postavu
sediacu na svojej posteli, ktorá ju so širokým úsmevom pozorovala. Fízel to teda určite nebude. V rýchlosti
skenovala jeho ruky, či nenájde zbraň. Čo
ak, ... čo ak je on ten vrah!
Muž, sediaci na jej posteli, nemohol byť od Jennifer oveľa
starší. Vlastne pôsobil skôr ešte šibalským chlapčenským dojmom. Jen sa
neubránila a s padnutou sánkou si ho ešte raz prehliadla. Ruky sa jej pritom
dosť okato chveli a v mysli jej namiesto x nezodpovedaných , nevyslovených
otázok, poskakoval len široký červený otáznik.
Očami vystrašene kĺzala cez jeho vysoké ťažké topánky, tmavé
nohavice, bielu košeľu s pár rozopnutými gombíkmi odhaľujúcimi jeho výrazné
kľúčne kosti, po dlhom tmavom kabáte, až k jeho vysmiatej, hriešne peknej
tvári. Doprdele, toto musí byť poriadne
praštený sen! Strapaté vlasy farby piesku, mu siahali až k pleciam a
lemovali ostro rezanú bledú tvár s usmiatymi bledými perami a žiarivými očami,
ktorých farbu nevedela tak presne identifikovať.
Keď sa ich pohľady stretli, Jennifer inštinktívne odstúpila,
čo jemu roztiahlo pery do ešte širšieho úsmevu, až sa v prítmí izby zaleskli
jeho biele zuby. Naklonil hlavu na bok a
prižmúril oči, akoby sa rozhodoval, či je Jen v stave ustáť to niečo, čo sa chystá povedať.
"Mala by si si sadnúť, Jennifer, to čo ti teraz poviem,
sa ti vonkoncom nebude páčiť."
K: Jeden z pokusov o poviedku na zadanú tému. Je to príbeh na pokračovanie a podľa Vášho záujmu budem pridávať nasledujúce diely.. Aj keď by som sa na blogu s príbehmi radšej vydala iným smerom. Všetko sú to zatiaľ len ukážky. Nech sa páči..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára