rozhovory (III.)

zdroj obrázka

"Nenávidím sa."

"No a?"

"Čo, no a?!"

"No a čo, že sa ne-ná-vi-díš."

"Nie som i-di-ot, nehovor so mnou tak!! Ako sa to môžeš opýtať?"

"Čo by, normálne. Asi ako: Dáš si čaj? Niečo na ten štýl. Prosto vytlačím slová spomedzi pier. Vidíš, presne ako práve teraz dym z cigarety."

"Blbec.

To, že sa nenávidím, je ten dôvod. Mení všetko. Chcel si vedieť prečo a ja ti odpovedám. Preto, lebo sa nenávidím. Preto nedokážem žiť, iba bezducho prežívať. Už rozumieš?"

"Nie."

"To preto, že si idiot. A vlastne je to tak lepšie. Keby rozumieš, poznáš to. Ten pocit prázdnoty. Zbytočnosti."

"Tiež sa nenávidím."

"Prečo?"

"Je to dôležité?"

"Neviem, pre mňa hej, ja ťa.. asi ťa mám rada.."

"To tiež nie je dôležité."

"..."

"Hneváš sa."

"Ani nie."

"Ale áno. To preto, že ťa tvoja nenávisť ešte nezabila. Cítiš. Máš ma rada... Asi. To znamená, že chceš pomoc. Cítiš. A dokážeš sa nadýchnuť. Vystrčiť hlavu nad hladinu a to je dobré. Ty šancu máš."

"A ty?"

"Ja už nie. Som rozbitý."